Medjugorje 4. část

Medžugorje 4. časť – Vstúpiť do tajomstva Božieho života

26.10.2024

(vybrané z knihy “V Medžugorí – je Panna Mária živá” rozhovory s otcom Tomislavom Vlašićom; vyd. Luci dell’Esodo)

Žiť “Medžugorie”

Mnohí si myslia, že som sa vzdialil a opustil farnosť Medžugorie. V skutočnosti som sa nestiahol, aby som zanechal Medžugorie, ale aby som žil obsah zjavení a aby som mohol žiť hlbším a radikálnejším spôsobom povolanie, povolanie, ktoré je vo svojej podstate “Medžugorie”. Už som spomenul, že milosť zjavení Panny Márie je omnoho hlbšoua a širšou skutočnosťou vzhľadom na skutočnosť, ktorá sa týka výlučne farnosti, vizionárov a pútnikov.

Po odchode z Medžugoria som sa stiahol do samoty, aby som bol s Pánom a aby som pochopil jeho vôľu. Obdobie strávené v Medžugorí bolo časom, v ktorom ma Panna Mária pripravovala na definitívne poslanie. Pán mi o tomto poslaní hovoril v srdci, ale aj prostredníctvom iných veriacich, ktorí mali vnuknutie od Boha a ktorí z rozličných častí sveta navštevovali Medžugorie. Tak sa predo mnou odhaľoval stále jasnejší pohľad plánu, ktorý chce Boh realizovať skrz Máriu v tomto čase. Potom prišlo k vývoju udalostí, až prišiel moment, v ktorom ma Pán žiadal o úplnú odovzdanosť a chcel, aby som bol pripravený na špecifickú úlohu. Odpovedal som mu, že som pripravený plniť jeho vôľu nehľadiac na všetky moje obmedzenia a slabosti, ale v tej chvíli som ešte presne nevedel, o čo sa jedná: preto som sa musel stiahnuť do ticha, aby som cez modlitbu pochopil Božiu vôľu.

Neopustil som Medžugorie, ale som všetko obetoval Bohu, aby sa prostredníctvom Panny Márie mohol v plnosti uskutočniť jeho plán pre ľudstvo. Odpovedal som na Božie volanie podľa toho, čo som v tej chvíli cítil a rozpoznal. Nebolo vôbec ľahké zanechať všetko, odlúčiť sa od priateľov, od drahých ľudí, ktorí ma obkolesovali a ktorí ma mali radi. Ale Ježiš ma žiadal zanechať všetko, aby som bol s ním, počúval a hlbšie pochopil Božiu vôľu a začal novú etapu svojho života. Od tejto skúsenosti prešlo veľa rokov a keď sa teraz na to pozerám, kroky, ktoré som urobil k utiahnutému životu a v samote, sa mi zdajú oveľa jasnejšie. Teraz hlbšie chápem, prečo všetko muselo ísť týmto postupom. Lepšie chápem, čo chce Boh uskutočniť v Medžugorí a vo všetkých, ktorí sa tam stretli s Pannou Máriou.

Vidím, že som nezanechal ani Podbrdo, ani Križevac a ani Medžugorie, pretože všetky posolstvá Panny Márie sa dajú zhrnúť ako obrátenie, pokoj a zmierenie s Bohom a medzi ľuďmi. A aby sa to dosiahlo, treba veriť, modliť sa, postiť sa, spovedať sa, obetovať život Bohu a bojovať proti silám temna, tak ako nám to hovorí svätý Pavol.[1] Každý kresťan je povolaný toto všetko žiť kdekoľvek sa nachádza. Zhrnutie je nasledovné: stiahnutím sa do ticha som sa jednoducho mohol hlbšie sústrediť na podstatu posolstiev Panny Márie, ktoré v koečnom dôsledku vyjadrujú jednoduchosť evanjelia a mohol som sa ďaleko od ľudského aktivizmu viac zasvätiť tomu, čo chce Boh aby sme žili prostredníctvom príhovoru Panny Márie.

Vidím, že v tejto chvíli sú milosti v Medžugorí ešte silnejšie ako na začiatku. Milosti pre tento čas sú také silné, že priťahujú tých, ktorí kráčajú k večnosti, k živému Bohu. A títo veriaci vstupujú do tajomstva života, vstupujú do spoločenstva, o ktorom hovorí svätý Ján apoštol na konci Knihy Zjavenia: “A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.” “Hľa, všetko robím nové.”[2]

Zároveň sila týchto milostí zanecháva bokom tých, ktorí sa o ne nezaujímajú, necháva ich chladných, nie preto, že by ich Boh odmietal, ale preto, že sa uzatvárajú pred touto milosťou rastu a premeny v nového človeka. U určitých veriacich sa prejavuje skepticizmus a nezrelosť. V ich správaní sa stretávame so zvláštnou skutočnosťou: zaoberajú sa vecami, ktoré sa dejú okolo Panny Márie, ale nezaujímajú sa o život Matky vo svojom vnútri. Zaoberajú sa tým, čo sa deje okolo nich, vonkajšími aktivitami, namiesto toho, aby prebývali v chráme vlastnej duše, namiesto toho, aby sa otvorili Bohu, pracovali s ním a dovolili mu uskutočniť všetky jeho prísľuby.

Naše povolanie spočíva v tom, že vstúpime do živého chrámu našej duše, ostaneme otvorení ako Mária, aby Duch Svätý zostúpil, pracoval v nás a premenil nás v nové stvorenia prostredníctvom života a obety Ježiša Krista. Iba tak môžeme dosiahnuť pravé vzkriesenie. Celé naše úsilie má pozostávať z prežívania dôverného spojenia s Bohom, ktoré nie je intimizmom, a prostredníctvom ktorého nás Duch Svätý vedie, premieňa a uvádza do neustálej novosti. Ak sa budeme pohybovať týmto smerom, nebudeme sklamaní, neostaneme vo tmách a ani nevstúpime do konfliktu jedni s druhými kvôli rozličným výkladom nejakého znamenia alebo tajomstva.

Znamenia a tajomstvá

Nemôžem vyčerpať túto tému niekoľkými slovami, ale môžem povedať to, čo považujem za podstatné vzhľadom na tajomstvá. Boh je pre človeka tajomstvom, pre človeka je tajomstvom aj jeho vlastný život. Kráča k tomuto tajomstvu, ktorým je Boh, a nikdy ho nemôže vyčerpať, pretože je nekonečné. Môže kráčať k Bohu iba vo viere, nádeji a láske. Tajomstvá, o ktorých hovoríme, ako aj znamenia, sú výzvami na obrátenie sa, aby človek žil milosti a aby sa naučil kráčať k Bohu a rozvinul sa medzi ním a Bohom životný vzťah. Takýmto spôsobom chápané tajomstvo už nie je tajomstvom, ale sa stáva prostriedkom, ktorý pomáha človeku vstúpiťa do svetla.

Zo skúseností doteraz prežitých prostredníctvom dlhej cesty som mohol krok za krokom vidieť a v sebe a v iných rozpoznať hlboké vrstvy poznačené tajomstvom, ktoré nie je možné racionálne pochopiť ani interpretovať. Zostávajú tajomstvami prístupnými len vo svetle viery a v pravom spoločenstve s druhými. Desať tajomstiev, o ktorých hovoria vizionári, sú špecifickým poznaním im daným, ale do tajomstva Božieho života sa vstupuje len obrátením a úplne novým životom. Preto základom všetkého je obrátiť sa a vstúpiť do svetla Božieho života. Boh nám neustále dáva znamenia: každá milosť je znamením, každý impulz je znamením. Všetko môže byť znanením pre človeka otvoreného Bohu, aj jednoduché diania každodeného života. Ak by bol človek úplne otvorený Bohu, potom by mohol kontemplovať jeho lásku a rozpoznať jeho prítomnosť všade.

Niektorí ľudia sa určite pozastavujú nad znameniami. Podľa môjho názoru je to prejav nezrelosti vo viere. Možno sa budem zdať tvrdý, ale, žiaľ, stretol som takých ľudí. Koniec koncov vieme, že farizeji skúmali Ježišove slová a hľadali znamenia, ale ho nespoznali ako Znamenie. Na konci časov zmiznú všetky znamenia a zostane iba Boh. Vizionári hovoria o znamení, ktoré Panna Mária zanechá na vrchu zjavení. Nech to bude čokoľvek, bude to iba znamenie a nikdy nebude môcť nahradiť vieru, nádej a lásku, odpoveď Bohu, ktorá človeka pozdvihuje na dôstojnosť Božieho dieťaťa. Preto stredom pozornosti má byť náš vzťah so živým Bohom.

Z evanjelia vieme, že ľud bol otrasený znameniami a že vďaka nim napredoval na ceste k Bohu. Znamenia nás provokujú a volajú späť. Ľudia sa žiaľ ľahko zastavujú pri znameniach alebo ich neustále hľadajú. Očakávajú, že nejaké vonkajšie znamenie im dá istotu, že im pomôže v ich pozemskej existencii. To je veľká pasca, ktorá človeka vedie k uzatvoreniu sa v egoizme pozemskej existencie. S takým prístupom by sa v Medžugorí išlo proti pravému Znameniu, ktorým je prítomnosť Božej Matky. Prostredníctvom milosti jej zjavení sme povolaní žiť s ňou v Bohu a to si od nás vyžaduje neustále obrátenie. Milosť zjavení chce úplne zapojiť človeka, aby sa rozhodol žiť zmenu, ktorá ho privedie k uskutočneniu všetkých prísľubov, k nasledovaniu Ježiša Krista a ku vstupu do jeho života. Ak chýba tento postoj neprestajného obrátenia, ľudia sa stávajú egoistami vo vzťahu s Bohom: modlia sa len za seba, za získanie niečoho, uchyľujú sa k predpovediam a tajomstvá vysvetľujú v negatívnom, apokalyptickom zmysle a stotožňujú ich s kataklizmami a katastrofami.

Tí, ktorí sa rozhodujú pre Božie Kráľovstvo, rozhodujú sa pre živého Boha, pre živú Pannu Máriu a pre prežívanú Eucharistiu. Volia si byť živými členmi Kristovho Tela, to znamená Cirkvi. Veriaci sú teda povolaní vstúpiť do tajomstva Božieho života namiesto toho, aby naďalej čakali na odhalenie tajomstiev zo strany vizionárov a pýtali sa, ako budú, alebo kedy a ako sa zjaví znamenie na mieste zjavení. Svätý Pavol v Liste Rimanom to dobre vysvetľuje: “Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozpoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé”.[3] Apoštol nás pozýva vstúpiť do vedomia, že náš život patrí Bohu, nie preto, že by sme sa mali zrieknuť žiť, ale preto, lebo potrebujeme od Boha dostať život, ktorý sa neprestajne obnovuje, premenený život. Svätý Pavol nás v tomto zmysle pozýva k obetovaniu života ako obety, aby človek vo viere zvíťazil nad každou prekážkou, ako keď Abrahám obetoval svojho jediného syna: získal od Boha späť syna a videl splnenie Božích prísľubov.

Neveriaci človek hľadá znamenia, aby mal falošnú istotu, chce poznať tajomstvá, aby ich mohol racionálne vysvetliť. Ale svätý Pavol hovorí: “Dajte sa premeniť Bohom úplnou premenou vášho zmýšľania. Budete tak schopní pochopiť, aká je Božia vôľa.” Iba keď zomrieme sebe, ako sme sľúbili pri krste, dovolíme Bohu nás premeniť. Sme preto povolaní kráčať po ceste, ktorá nás vedie k premene. Na tejto neustálej pút k novosti nám Boh dá potrebné milosti, aby sme mohli rozpoznať, aká je jeho vôľa. Len tak vstúpime do tajomstva a pochopíme všetky tajomstvá. V prvom Liste Korinťanom v siedmej kapitole apoštol Pavol, keď hovorí o rozličných stavoch života, hovorí: “A tak bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa.”[4] Tento text nás pozýva odpútať sa od zeme. Naše duše majú byť v Bohu, teda Boh nám dá aj to, čo je potrebné pre tento pozemský život. To vôbec neznamená, že budeme zanedbávať svoje povinnosti, ale znamená to, že náš duch sa má zjednotiť s Duchom Svätým, aby sme neboli ovplyvnení pozemskými vecami, teda z toho, čo je porušiteľné. To nám dá moznosť napredovať a dosiahnuť život, ktorý nám Pán prisľúbil.

Aký bude náš život podľa Božích prisľúbení? Boh nám prisľúbil niečo, čo môžeme nájsť v nás samých: všetky jeho prísľuby sú v nás, tak ako sa v semienku nachádza všetok život. A všetko sa v nás rozvíja na základe našej odpovedi, v úplnom odovzdaní sa.[5]

Keď Ježiš v evanjeliu odpovedal na spor o manželstve a na otázku o žene, ktorú mali siedmi bratia za ženu, hovorí jasným spôsobom: “Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.”[6] Neprovokuje nás snáď táto veta? Nevyzýva nás snáď táto novosť, že človek a celé ľudstvo sú povolaní sa premeniť, stať sa podobnými Božiemu Synovi?

[1] porov. Ef 6, 10-20

[2] Porov. Zjv 21, 3-5

[3] Porov. Rim 12, 1-2

[4] Porov. 1Kor 7, 29-31

[5] Porov. Zjv 21

[6] Porov. Lk 20, 36